JAVISKO AKO SYMBOL
Umenie pekinskej opery: gestá, bojové scény a zvuk
Na javisku pekinskej opery takmer nenájdete žiadnu scénu – bič zastupuje koňa, stôl horu. Takto funguje symbolický jazyk tohto umeleckého žánru.
Pozrite si vstupenky do Divadla Liyuan na GetYourGuide ↗Holé javisko zastane prácu celej scény
Scény tradičnej pekinskej opery sú takmer bez kulis – často len stôl a dve stoličky, čo je konvencia známa ako jizhuo eryi. To, čo tento jednoduchý nábytok predstavuje, sa neustále mení podľa toho, ako ho herci používajú: ten istý stôl sa môže v rámci jedného programu stať trónom, vrcholom hory, mestským múrom, posteľou či sudcovskou stolicou – a všetko signalizuje poloha a pohyb herca, nie zmena scény. Nejde o úsporné riešenie, ale o zámerné estetické rozhodnutie zdedené po divadelných predkoch pekinskej opery, ktoré kladie celú ťarchu budovania scény na herecký výkon, nie na scénografiu – a práve preto je herecký slovník taký nabitý významom.
Každodenné predmety sa stávajú symbolickými rekvizitami
Namiesto doslovných kulís a vozidiel sa pekingská opera spolieha na spoločný slovník symbolických rekvizít a pohybov, ktorý sa diváci učia čítať. Hodvábny bič v ruke, ktorým postava máva, naznačuje, že jazdí na koni; veslo pohybované veslárskym gestom predstavuje loď plaviacu sa cez vodu; chôdza v širokom kruhu po javisku signalizuje dlhú cestu, bez ohľadu na skutočne prekonanú vzdialenosť; zástava s namaľovaným kolesom znázorňuje prechádzajúci voz. Nič z toho nemá byť zamieňané za realizmus – ide o štylizovanú skratku, na ktorej sa zhodujú účinkujúci aj diváci, a ktorá príbehu umožňuje pokryť obrovské vzdialenosti, desaťročia či celé bitky v kompaktnom javiskovom priestore a v krátkej scéne.
Bojové sekvencie inšpirované skutočnými bojovými umeniami
Akrobatické bojové umenie, ktoré preslávilo Pekinskú operu, nie je len javiskovou kulisou – priamo vychádza z čínskych bojových umení a akrobatického tréningu, choreograficky zvládnutého do presne načasovaných sekvencií kotúľov, práce so zbraňami a boja zblízka. Tieto pasáže pripadajú najmä interpretom úloh wusheng a wudan, ktorí sa fyzicky pripravujú celé roky popri štúdiu spevu, pretože bojová scéna si vyžaduje rovnakú presnosť ako spievaná ária, no s oveľa menšou toleranciou na chybu. Choreografia namiesto simulácie chaotického násilia je zámerne štylizovaná a rytmická, často presne zladená s perkusným orchestrom, takže bojová sekvencia pôsobí rovnako ako tanec i súboj – veľkolepá na pohľad, no postavená na skutočnej fyzickej zručnosti.
Orchester: dve sekcie, jeden spoločný pulz
Predstavenie pekinskej opery je poháňané malým orchestrom na javisku, ktorý sa delí na dve zložky. Civilná sekcia, wenchang, zabezpečuje melódiu pomocou sláčikových a dychových nástrojov, na čele s jinghu — malými, vysoko položenými dvojstrunovými husľami, ktorých prenikavý tón patrí k najrozpoznateľnejším zvukom tohto umenia. Bojová sekcia, wuchang, je postavená na perkusiách — gongoch, bubnoch a kliešťoch — a nerobí zďaleka len to, že udržiava rytmus: signalizuje príchody a odchody, zvýrazňuje emocionálne momenty a v tesnej súhre s účinkujúcimi na javisku udáva tempo akrobatických bojových scén. Hlavný perkusionista, hrajúci na malý vysoký bubon, v reálnom čase prakticky diriguje celé teleso.
Štyri zručnosti tvoria základ každej úlohy
Tréning pekinskej opery sa tradične organizuje okolo štyroch základných zručností, ktoré musí každý interpret ovládať aspoň do určitej miery, bez ohľadu na typ úlohy: chang, spev; nian, štylizovaná recitácia a hovorený dialóg; zuo, výrazové herectvo a pohyb; a da, bojové umenie a akrobacia. Do akej miery sa interpret spolieha na jednotlivé zručnosti, závisí od jeho hangdangu – učenec laosheng sa opiera o chang a nian, bojovník wusheng o da – no všetky štyri zostávajú súčasťou tradičných osnov. Práve táto kombinácia, a nie ktorákoľvek zručnosť izolovane, odlišuje interpretov pekinskej opery od špecialistov na západný spev, herectvo či javiskový boj, a preto sa výcvik zvyčajne začína v detstve a pokračuje celé roky, kým sa interpret ujme hlavných úloh.