PRÍBEH O PÔVODE
Ako začala Pekinská opera: Od anchuejských súborov k žánru ťing-ťü
Pekingská opera je mladšia, než by sa zdalo — má sotva 200 rokov. Tu je príbeh o tom, ako štyri kočovné súbory a kráľovské narodeniny dali vzniknúť tejto slávnej čínskej opernej forme.
Pozrite si vstupenky do Divadla Liyuan na GetYourGuide ↗1790: štyri súbory prichádzajú na cisárove narodeniny
Za obvyklý počiatok pekinskej opery sa považuje rok 1790, keď štyri veľké anchuejské súbory cestovali do Pekingu, aby vystúpili pri oslavách osemdesiatych narodenín cisára Čchien-lunga. Tieto súbory priniesli regionálny operný štýl provincie An-chuej – známy ako chuej-pan – postavený na rytmických melódiách a fyzickom, akrobatickom stvárnení. Po skončení vystúpení sa viaceré súbory nevrátili domov, ale zostali v hlavnom meste a hrali tak pre cisársky dvor, ako aj pre verejnosť. V nasledujúcich desaťročiach zdieľali javiská aj personál so súbormi z iných regiónov a postupne spájali odlišné vokálne a hudobné tradície do niečoho nového. Práve tento pomalý proces fúzie v hlavnom meste, a nie jediný okamih vynálezu, je dôvodom, prečo historici o pekinskej opere hovoria skôr ako o žánri, ktorý sa postupne vynoril, než aby bol založený v konkrétny dátum.
Fúzia s operou Han vytvára hudobnú chrbticu
Rozhodujúca ingrediencia prišla o niekoľko desaťročí neskôr, keď anchuejské súbory začali absorbovať hudobníkov a spevákov z chanskej opery, tradície pochádzajúcej z provincie Chu-pej. Chanská opera priniesla erchuangovú melodickú modalitu, ktorá sa spojila s xipi modalitou, ktorú anchuejskí umelci už používali. Spoločne tieto dve modality — dodnes nazývané pichuang podľa ich spojených názvov — sa stali hudobným základom Pekinskej opery, formujúc jej spevácky štýl, inštrumentáciu a dokonca aj výšku tónu jej hlavného sláčikového nástroja, ťingchu. Kchunčchü, staršia a literárnejšia južná tradícia, tiež prispela scénickými konvenciami a repertoárom. Výsledkom nebola čisto anchuejská ani čisto chanská opera, ale skutočne nový hybrid, ktorý sa formoval v pekinských divadlách.
Kryštalizujúc do rozpoznateľnej podoby v polovici 19. storočia
Približne v období 40. až 60. rokov 19. storočia sa táto zmes regionálnych štýlov ustálila do podoby natoľko osobitnej, že si vyslúžila vlastný názov: Jingju, doslova „hlavné mesto opery", spolu s takmer synonymným označením Jingxi. Systém rolí, maľované tváre podľa zaužívaných konvencií, orchester vedený perkusiami a štylizovaná scénografia už vtedy boli rozpoznateľne tým umením, ktoré sa hrá dodnes, hoci jednotlivé kusy i herecké detaily sa naďalej vyvíjali. Toto obdobie ustálenia sa zhodovalo s rastúcou obľubou nielen medzi bežnými obyvateľmi Pekingu, ale aj na cisárskom dvore, čo pomohlo tejto forme rozšíriť sa za hranice hlavného mesta do ďalších čínskych miest už v priebehu jednej generácie — dosah, aký sa len máloktorému z mnohých regionálnych operných štýlov, z ktorých čerpala, podarilo dosiahnuť samostatne.
Dvoranská patronáž podnecuje zlatý vek
Vzostup Pekinskej opery v druhej polovici devätnásteho storočia do veľkej miery podporilo mecenášstvo v rámci cisárskeho dvora dynastie Čching, najmä zo strany cisárovnej vdovy Cch-si, ktorá tejto forme prejavovala priazeň a dávala si predstavenia inscenovať pre dvornú zábavu. Toto kráľovské spojenie dalo Pekinskej opere prestíž, ktorú regionálnym konkurentom chýbala, zatiaľ čo jej prístupná zmes spevu, komédie, efektov a bojových scén jej zabezpečila obľubu aj ďaleko za múrmi paláca. Začiatkom dvadsiateho storočia sa stala najrozšírenejším operným štýlom v Číne, s vlastnými divadlami, profesionálnymi súbormi a hviezdnymi interpretmi pôsobiacimi v Pekingu, Šanghaji a ďalších veľkých mestách — národným umením v praxi, nielen v mene.
Prežiť dvadsiate storočie a potom zápis do UNESCO
Dvadsiate storočie nebolo pre pekingskú operu jednoduché — vojny, politické prevraty a počas kultúrnej revolúcie prísne obmedzenia týkajúce sa toho, ktoré tradičné diela sa vôbec mohli uviesť, na generáciu narušili výcvik i predstavenia. Klasický repertoár napriek tomu prežil a od konca 70. rokov sa postupne vracal na scény. Formálne medzinárodné uznanie prišlo v roku 2010, keď UNESCO zapísalo pekingskú operu na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva, čím ocenilo jej umeleckú hĺbku aj neustále úsilie potrebné na udržanie jej interpretačných tradícií pri živote. Pre dnešných návštevníkov táto história nie je zamknutá v múzeu — je inscenovaná, živá, na javiskách pekingských divadiel takmer každý večer v týždni.