PRÍBEH VZNIKU
Ako sa začala pekingská opera: Od anhuiských súborov k jingju
Pekingská opera je mladšia, než si väčšina myslí — má sotva 200 rokov. Takto štyri putujúce súbory a kráľovské narodeniny dali vzniknúť slávnej čínskej opernej forme.
Pozrite si vstupenky do divadla Liyuan na GetYourGuide ↗1790: štyri súbory prichádzajú na cisárove narodeniny
Za obvyklý počiatok pekingskej opery sa považuje rok 1790, keď štyri veľké anhuiovské súbory pricestovali do Pekingu, aby vystúpili pri oslavách osemdesiatych narodenín cisára Čchien-lunga. Tieto súbory si so sebou priniesli regionálny operný štýl provincie An-chuej — známy ako chuej-pan — postavený na perkusiami poháňaných melódiách a fyzicky náročnej, akrobatickej inscenačnej praxi. Namiesto toho, aby sa po vystúpeniach vrátili domov, viaceré súbory v hlavnom meste zostali a hrali pre dvorské aj verejné publikum. V nasledujúcich desaťročiach zdieľali javiská a umelcov so súbormi z iných regiónov a postupne spájali odlišné vokálne a hudobné tradície do niečoho nového. Práve toto pomalé zlievanie v hlavnom meste — a nie jediný vynález — je dôvodom, prečo historici zvyčajne hovoria, že pekingská opera skôr vznikala, než by bola založená k nejakému konkrétnemu dátumu.
Zlúčenie s operou Chan vytvára hudobnú chrbticu
Rozhodujúca zložka prišla o niekoľko desaťročí neskôr, keď anhuiovské súbory začali vstrebávať hudobníkov a spevákov z opery Chan, tradície z provincie Chu-pej. Opera Chan priniesla melodický mód er-chuang, ktorý sa spojil s módom si-pchi, ktorý už používali anhuiovskí umelci. Spolu sa tieto dva módy — dodnes nazývané pchi-chuang podľa spojenia svojich názvov — stali hudobným základom pekingskej opery a formovali jej spevácky štýl, inštrumentáciu a dokonca aj ladenie vedúceho sláčikového nástroja, ťing-chu. Operná tradícia kchun-čchü, staršia a literárnejšia južanská tradícia, počas tejto cesty prispela aj inscenačnými konvenciami a repertoárom. Výsledkom nebola ani čisto anhuiovská, ani čisto chanovská podoba, ale skutočne nový hybrid, ktorý dostával tvar v pekingských divadlách.
Do polovice 19. storočia sa vykryštalizovala do rozpoznateľnej podoby
Približne medzi 40. a 60. rokmi 19. storočia sa táto zmes regionálnych štýlov ustálila do podoby natoľko svojbytnej, že si vyslúžila vlastné meno: ťing-ťü, doslova „hlavnomestská opera“, popri takmer synonymickom označení ťing-si. Jej systém rolí, konvencie maľovaných tvárí, perkusiami vedený orchester a štylizovaná inscenačná prax už boli rozpoznateľne tým umením, aké sa hrá dodnes, aj keď jednotlivé kusy a detaily predstavení sa ďalej vyvíjali. Toto obdobie ustálenia sa zhodovalo s rastúcou obľubou u bežných pekingských obyvateľov aj na dvore, čo pomohlo forme rozšíriť sa za hranice hlavného mesta do ďalších čínskych miest v priebehu jednej generácie — dosah, aký len máloktorý z mnohých regionálnych operných štýlov, z ktorých čerpala, dosiahol sám o sebe.
Dvorská priazeň naštartuje zlatý vek
Vzostup pekingskej opery v druhej polovici devätnásteho storočia do veľkej miery umožnila priazeň na čínskom dvore, najmä zo strany cisárovnej vdovy Cch'-si, o ktorej bolo známe, že tejto forme priala a nechávala pre dvorskú zábavu inscenovať predstavenia. Toto kráľovské spojenie dalo pekingskej opere prestíž, akú jej regionálni rivali nemali, zatiaľ čo jej prístupná zmes spevu, komédie, spektákla a bojových scén ju udržiavala populárnou aj za múrmi paláca. Začiatkom dvadsiateho storočia sa stala najširšie uvádzaným operným štýlom v Číne, s vyhradenými divadlami, profesionálnymi súbormi a hviezdnymi umelcami pôsobiacimi v Pekingu, Šanghaji a ďalších veľkých mestách — v praxi, nielen podľa mena, národnou umeleckou formou.
Prežila dvadsiate storočie a potom zápis do UNESCO
Dvadsiate storočie pekingskej opery nebolo hladké — vojna, politické otrasy a počas Kultúrnej revolúcie prísne obmedzenia toho, ktoré tradičné kusy sa vôbec smú hrať, narušili výučbu a predstavenia na celú generáciu. Klasický repertoár však prežil a od konca sedemdesiatych rokov sa postupne vrátil na javiská. Uznanie prišlo o desaťročia neskôr: v roku 2010 UNESCO zapísalo pekingskú operu na svoj Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva, čím vzdalo hold hĺbke tejto umeleckej formy aj práci, ktorá ešte stále treba na udržanie jej javiskového umenia nažive. Pre dnešných návštevníkov táto história nie je zamknutá v múzeu — hrá sa naživo v pekingských divadlách takmer každý večer v týždni.